Záver roku 1974 priniesol do zborového obecenstva obživenie. Spoločné úvahy nad významom a potrebou pravého obecenstva a spoločné modlitby za toto obecenstvo, zaujali mysle i srdcia členov zboru. Vianočný a hlavne silvestrovský program, hlavne zo strany mladých, túto myšlienku ešte zvýraznil. V takomto ovzduší zišla sa mládež na schôdzu dňa 28. 12. 1974 vo večerných hodinách, na ktorej si hovorili osobné skúsenosti s Pánom v roku 1974.

Bola to požehnaná chvíľka, v ktorej si všetci združenci za radom hovorili o svojich previneniach, ale aj o víťazstvách. Osobitnú atmosféru vytvoril brat Bohuš Kováčik, ktorý vyznal, že žil zlým životom, ale že teraz Pán dal mu poznať svoje chyby a dáva aj silu k novému životu.

Aj po skončení tohto združenia Duch Svätý pracoval na mladých srdciach. Ale keď pred štvrtkovým zhromaždením prišiel brat Ján Mináč za bratom kazateľom s prosbou či môžu mať ešte príspevok k téme v obecenstve, nikto netušil, aké veľké požehnanie pripravil Pán pre náš zbor.

Po vyprosení požehnania pre malú Darinku, v ovzduší unavenom pod vplyvom mnohých zhromaždení v sviatočnom období, vystupuje za kazateľňu brat Brádňanský Milan, aby v mene svojom a v mene Stanka Antalíka a Janka Mináča vyhlásil, že nemôžu mať pravý pokoj v duši a plné požehnanie, kým nevyznajú hriechy, ktorých sa spolu dopúšťali v nedávnej minulosti. S pokorným srdcom vyznávali ako žili ľahostajným životom, netúžili po obecenstve v zhromaždení a ihneď po skončení hľadali možnosť iného obživenia. Milan spomínal na trápne chvíle, keď Stanko a Janko išli obstarávať víno a jemu zverili úlohu hľadať v Biblii verš, ktorý by ospravedlnil ich čin. Dnes poznali, že zhrešili a prosia o odpustenie. V tej chvíli Duch Svätý úplne zaujal srdcia prítomných. Každému sa zdalo, že je to jeho vina, jeho hriech, uvedomuje si svoje vlastné hriechy a cíti šťastie, že spolu s bratmi môže aj on ich zložiť. Srdcia sa naplňujú vďaku a oči sa zalievajú úprimnými slzami pokánia. Duch Svätý zaujal srdcia prítomných a núti ich k vyznávaniu hriechov. Vystupuje brat Aláč a so slzami v očiach ďakuje za veľkú moc Božiu, ktorá sa zjavuje nášmu zboru, ktorá mení srdcia, keď sa vyzná hriech. Sám vyznáva, že mal nedorozumenie s kazateľom, ale vzájomne si vyznali previnenia a dnes má pokoj vo svojom srdci. Vyzýva aj ostatných k smelému vyznávaniu a k obnove lásky. Brat Janko Mináč, hoci nemienil hovoriť, vystupuje a vyznáva hriech ľahostajnosti a prosí rodičov bratov Brádňanského a Stanka Antalíka, aby mu odpustili, pretože on bol pôvodcom, on dával aj peniaze, pretože jediný z nich zarábal. Boh ho však zastavil, ukázal na jeho vinu a dnes je šťastný, že môže zložiť ťarchu hriechu.

V tej chvíli pribúda tých, ktorí chcú vyznávať hriechy. Vstávajú sestra Zuzana Kováčiková a Vlasta Papová a ďakujú Bohu za veľkú milosť, ktorou požehnal Pán náš zbor, za to, že nám ukazuje cestu k obživeniu a to aj vtedy, keď sa nám zdá, že sme unavení a presýtení. Prosia, aby sme šli touto cestou pokánia a vyznávania hriechov. Ani brat Stanko Antalík nebráni sa verejnému vyznaniu. Ľutuje svoje hriechy, prosí za odpustenie, za to, aby toto vyznanie nebolo chvíľkové, aby nebolo len vzplanutím, ale začiatkom skutočného života. Za také silné požehnanie a za taký zvláštny spôsob ďakuje Pánu brat Ondej Antalík, predseda zboru a cíti, že je to aj obvinenie aj pre starších v zbore, aby sme všetci úprimne robili pokánie a zmenili svoj život. Srdcia nevychádzajú z údivu i radosti a oči sa stále viacej naplňujú slzami pokornej vďaky a šťastia. Nedá sa opísať ovzdušie chvíle, keď vystupuje aj brat Bohuš Kováčik, ktorý študuje v Prešove. Vyznáva ako sa dostal do zlej spoločnosti, ako aktívny futbalista dostal sa do prostredia s pitím liehovín a na internáte stal sa vodcom zlých chlapcov a robili všetko zlé. Dnes vyznáva tento svoj hriech, uvedomuje si, že sa nechoval ako Božie dieťa a prosí o odpustenie a o silu pre nový život. Uprostred tohto vzácneho ovzdušia vstáva brat kazateľ Šperl a vyznáva, že v živote nezažil také krásne a úprimné vyznanie, takú moc Ducha Svätého. Vyzýva všetkých prítomných, aby na modlitbách prosili Pána za odpustenie a obživenie. Vzácna a požehnaná bola táto chvíľa modlitieb, v ktorej zhromaždenie cíti, že bremeno hriechu je odnímané a dych sa stáva ľahším, voľnejším. Vzácna a požehnaná chvíľa, v ktorej sa takmer všetci v slzách modlia, vyznávajú svoje hriechy a prosia o silu pre nový život.

Všetko však má svoj koniec. A tak aj táto vzácna chvíľa vyznávania hriechov sa končí. Na záver vystupuje hosť z Bratislavy, Juraj Hovorka, ktorý dlhé roky pracuje s mládežou a vyhlasuje, že takú chvíľu ešte v živote nezažil. Zážitok je taký mocný, že kdekoľvek pôjde, všade bude o tom hovoriť.

Zhromaždenie sa skončilo, ale duch tohto zhromaždenia išiel do rodín, očisťoval vzťahy, bol prítomný aj v nedeľu na modlitebnej chvíle, kde sestra Papová vyznávala svoj hriech neposlušnosti voči matke vo výchove detí a bol prítomný i v priebehu nasledujúceho týždňa modlitieb.

Kiež by dal Pán, aby tento duch zostal natrvalo v našom malom zbore.