Janko sa rozhliadol. Vedel, že je v akejsi zvláštnej krajine, no predsa na obzore hľadal svoje mestečko. Márne, široko-ďaleko nebolo nič, čo by ho aspoň trochu pripomínalo. Uvedomoval si, že počas putovania bruchom Zloryby, ich voda mohla odniesť ďaleko dolu po rieke.

Slniečko by ich rado čo najdlhšie sprevádzalo, ale čoskoro už muselo zájsť za obzor. Ešte raz sa z celej sily nadvihlo, s láskou sa na nich usmialo a zašlo za hory. Obaja boli takí unavení, že čoskoro zaspali ako drevá. Až ráno Janko zistil, že nie je doma vo svojej posteli. Slniečko ho šteklilo po tvári a pozývalo k rannej modlitbe.

Mravček Hrajko sa už na Janka nehneval. To, čo s ním prežil, bolo lepšie, ako sedieť pri televízii. Lákali ho aj ďalšie možné dobrodružstvá. Okrem toho si s Jankom čoraz viac rozumel. Bol to veru lepší kamarát než tí ostatní z lesa. Tí niekedy vyslovili aj škaredé slová, ale Janko nikdy, bol mu príkladom. Preto sa rozhodol, že s ním chvíľu zostane a domov sa vráti, až keď odprevadí priateľa k jeho mamičke. Aj Janko sa cítil s mravčekom dobre. Spomenul si, že učeníci tiež chodili po svete vo dvojiciach.

Onedlho vošli do hory. Cesta bola zarastená a akási pochmúrna. Prešli okolo starého veľkého duba, ktorý vyzeral veľmi smutne. Aj konáre mal ovisnuté, akoby ho čosi trápilo. I hríbiky sa pred nimi schovávali. Zdalo sa, že sa ich boja. Vtom okolo nich ako motorka prefrčala líška.

Hneď za ňou fujazdil medveď. Nebola to veru hra a Jankovi bolo jasné, že medveď chce líške ublížiť. Keď ju medveď dolapil, Janko v sebe pozbieral odvahu a zakričal: „Ihneď ju pusť!“Až sa sám prekvapil, kde sa v ňom zrazu vzala taká veľká smelosť. Medveď pomaly otočil ozrutánsku hlavu. Chvíľu musel hľadať, odkiaľ ten hlas prichádza. Postavil sa na svoje veľké nožiská. „Kto sa to tu ozýva?“ zareval.“

Ja, Janko Oriešok. Chcem ti povedať, že také silné zvieratá ako si ty, by nemali ubližovať slabším. Či si nikdy nepočul o tom, že Pán Ježiš bol najsilnejší zo všetkých, ale nikdy druhým nerobil zle!“

„Ale ty nevieš, čo mi urobila líška. Vymyslela si, že tam na kopci sú čučoriedky, a keď som tam vyšiel, nič som nenašiel, iba sedmokrásky. Z diaľky sa na mňa škerila a vysmieval sa mi,“ obhajoval sa medveď.

„Mal si jej jednu z tých kvetiniek odtrhnúť a priniesť jej ju. Veď Pán Ježiš predsa povedal, že máme milovať aj svojich nepriateľov,“ pohotovo odvetil Janko. Potom sa otočil k líške a prísne jej dohováral: „A ty, líška, výmyselníčka,by si sa mu mala ospravedlniť.“

Líška zvesila hlavu a zašomrala: „Tak teda prepáč. Už to viacej neurobím.“ Ale medveďovi sa to stále akosi nepozdávalo: „A kto je ten Pán Ježiš? V Zakliatom lese som predsa pánom ja - medveď Hnevko.“ „Toto, že je Zakliaty les?“ čudoval sa zase Janko. „Ale kde je potom moje mesto a kde sú kolotoče?“

Ani medveď, ani líška však o meste a o kolotočoch nikdy nepočuli. A tak si Janko zaumienil, že kým nájde cestu domov, musí im niečo porozprávať o Pánu Ježišovi. Pre zvieratká to bolo všetko nové. Občas sa k Jankovi pridal i Hrajko a chcel im ukázať, čo všetko už vie. Každému sa veľmi páčili príbehy z Božieho slova a so záujmom ich počúvali. Medveď Hnevko sa začal meniť. Už sa toľko nehneval – len trochu, keď ho muchy a komáre veľmi otravovali a štípali. Aj líška sa veľmi zmenila. Prestala sa ostatným vysmievať a ani si toľko nevymýšľala, lebo jej mravček povedal, že klamať sa nemá. Keďže líška bola veľmi múdra, s radosťou sa učila všetky veršíky z detskej Biblie naspamäť. A každému o tom rozprávala. Za krátky čas sa o týchto novinkách dozvedeli aj ostatné zvieratá v Zakliatom lese.