V Liptovskom Hrádku

V nedeľu 25. mája sme navštívili Bohoslužby stanice BJB v Liptovskom Hrádku, ktoré prebiehajú v priestoroch Mestského úradu. Chvály viedli Draho Krajči s Beatkou Mináčovou, ktorá na úvod zhromaždenia prečítala text zo Žalmu 29:1-11

„Žalm Dávidov. Zvelebujte Hospodina, synovia Boží, zvelebujte Hospodinovu slávu a moc! Velebte slávu Hospodinovho mena! Klaňajte sa Hospodinovi pri jeho svätom zjavení. Hlas Hospodina znie nad vodami, slávny Boh zahrmel, Hospodin sa ozval nad mohutnými vodami. Hlas Hospodina je mocný. Hlas Hospodina je veľkolepý. Hlas Hospodina láme cédre. Hospodin vyvracia libanonské cédre. Prinúti Libanon, aby skákal ako teľa, a Sirjón ako byvolie mláďa. Hlas Hospodina kreše ohnivé plamene. Hlas Hospodina otriasa púšťou. Hlas Hospodina otriasa púšťou Kádeš. Hlas Hospodina urýchľuje pôrod jeleníc a lesy zbavuje lístia. V jeho chráme všetko volá: Sláva! Hospodin trónil nad potopou, Hospodin tróni ako kráľ naveky. Hospodin dáva silu svojmu ľudu. Hospodin požehnáva svoj ľud pokojom.“


Neskôr sme si vypočuli trochu nečakané, ale o to srdečnejšie svedectvo Hanky Masárovej:

„Chcem osláviť Pána Ježiša Krista aj dnes takýmto svedectvom. Určite si pamätáte, že pred rokom som medzi vami nebola z toho dôvodu, že moja nôžka bola pokazená. Spadla som, roztrhala som si väzivá v kolene a vytkla jabĺčko v kolienku. Nebola to jednoduchá záležitosť. Tí, ktorí ste so mnou každodenne bojovali na modlitbách viete, o čom to bolo a myslela som si, že už nikdy nebudem chodiť pekne vzpriamene a rovno. A keď sa mi to stalo, Janko mi poslal takýto mail: „Boh ťa postaví na rovné nohy.“ Musím z úprimnosti vyznať, že v tú chvíľu, keď vás všetko bolí, máte sadru od rozkroku až po členok, sa veľmi ťažko prijímajú také slová. Poviete si: „Hej Janko, tebe sa to dobre napíše, ale ja to musím žiť.“ Chcem povedať, že ďakujem Bohu, že Jankovi dal také slovo do srdca, že mal tú milosť mi ho v tom maili napísať. Hoci moja viera nebola až taká, ako sa patrí na Božie dieťa, mať vieru dôverovať, dôverovať Bohu, nebola v ten okamih taká. Ale musím vám povedať, že som si mnoho ráz aj počas nosenia sadry a ortézy opakovala to Jankovo slovo: „Boh ťa postaví na  rovné nohy.“ No, ale trvalo to šesť mesiacov, všetci viete, že bola to dosť zdĺhavá záležitosť. Napriek tomu, Boh ma miloval, ten čas mi daroval, bol mi veľmi vzácny ten čas s tou sadrou aj s tou ortézou, pretože som mala omnoho viac času na Jeho slovo, na Jeho blízkosť a  na to, že som sa mohla modliť, lebo bol to čas, ktorý som mohla aj takýmto spôsobom plne využiť.

No, ale čo vám chcem povedať? Tento štvrtok, keď tu mal Paľko Hanes vyučovaciu kázeň, je to úžasné mať medzi sebou takého brata. Skutočne ďakujem za neho. Žehnajme tomuto človeku pretože, počiatok múdrosti je bázeň pred Hospodinom a my sa môžeme dozvedať cez našich vodcov tie Božie pravdy. A keď dokončil to slovo, verím, že nielen ku mne hovoril, ale že hovoril k viacerým. My keď sme opúšťali túto miestnosť, tak sme boli plní – plní radosti, takej tej krásnej Božej radosti, veď to poznáte, keď Duch Boží je vo vás, nič vás neťaží, nič vás netrápi. A tak, ako ešte nikdy, som odchádzala s Táničkou Čatlošovou, pretože Julko odišiel skôr. Nejako tak sa to usporiadalo, že som odchádzala s ňou. Už tu, keď sme vychádzali spoza týchto dverí, sme sa chytili spoločne za ruky, čo tako nikdy. Spolu sme kráčali dole schodmi a nebolo to obyčajné kráčanie, bolo to  kráčanie v Božej radosti a v Božej milosti. A keď sme už vyšli von, tak sa naplnilo slovo, v Malachiášovi tuším je napísané, že: „budete skákať ako teľce.“ Viete si predstaviť 50 ročné ženy a plus teda tie teliatka, všetci viete ako skáču. A my sme opustili túto miestnosť Mestského úradu a chytili sme sa opäť za ruky a spoločne takým tým krokom ako chodia deti, keď majú 3 alebo 3 a pol roka, tak sme sa pustili tým námestím. Ale to vám bola taká radosť, skutočne taká úprimná radosť. Vôbec sme sa jedna druhej nepýtali, že prečo takto nadskakujeme v takej radosti. Až potom naša spoločná cesta viedla do obchodu. A tam sme sa aj s Dankou Hybenovou dali do skupinky a porozprávali sa. Vošli sme spoločne aj do obchodu a tam mi Tánička vraví: „Hani, ja som taká rada, že ťa vidím takú šťastnú a takú radostnú.“ A ja jej vravím: „Aj ja som rada, Táni, že ťa vidím takú šťastnú a takú radostnú.“ A vraví mi: „Prečo sa tiež tak raduješ? Veď mi povedz.“ A ja jej vravím: „Neviem, je to z toho ako som pochopila to slovo Pretože som mohla na tom mieste vyznať veľmi veľa vecí, ktoré kázal Paľko, čiže išlo to preč, už to nie je v mojom živote. A prosím o to, aby Duch Boží a Ježišova krv a Jeho kríž boli tou hrádzou, aby to nepustili už do môjho srdiečka späť, lebo veľa sa vraciam, veľa razí nad všeličím uvažujem a veľa vecí chcem vedieť.“ Vo štvrtok som pochopila, že nie je dôležité poznať určité veci, ale pozerať sa na Hospodina, čo má pre nás pripravené. Čiže pozerať sa dopredu a hore, tak, ako hovorí Janko. No a výsledok toho bolo, že som Táničke mohla povedať, že: „Dnes je rok, ako som si tú nôžku pokazila a ja skáčem, ja tancujem a ja chodím rovno.“ Takže patrí Bohu chvála, patrí Bohu česť. Ďakujem vám všetkým za  vaše modlitby. Ďakujem Jankovi, že uposlúchol Ducha Božieho, že to slovo tam napísal. Je to veľmi dôležité, čo rozprávame, je veľmi dôležité, čo s ľuďmi hovoríme, je veľmi dôležité, čo náš jazyk vypustí z nášho vnútra vonku, pretože na ňom visí veľmi veľa oslavy Božej. Tak oslavujme Hospodina, aby mohli ľudia povedať: „Vidieť na vás Pána Ježiša Krista.“

A keď už tu stojím, Janko mi dal pár minút, poviem ešte jedno svedectvo. V našej bytovke bývali rôzne skupinky. Sami viete, keď sme sa tam nasťahovali, koľko ľudí bolo znovuzrodených, koľko ľudí išlo za Hospodinom. Dnes je tam určitá skupina ľudí, sú to Svedkovia Jehovovi, stretávajú sa v našej bytovke. Chodia tam veľké zástupy tých ľudí, ja ich mám o dve poschodia nižšie. Boh mi dal takú milosť ísť priamo s ich predstaveným, hore vo výťahu až na 7 poschodie. Vtedy som si uvedomila, ten úsek siedmich poschodí, koľko veľa vecí sa dá za ten úsek stihnúť. Tak sme spoločne v tom výťahu išli, je to naozaj veľmi zdvorilý pán, inteligentný - poznáte ho, viete o koho sa jedná. Hneď ako vstúpil do výťahu, viete je to taký priestor, že sa musíte pozerať jeden druhému do očí. Ja nemám problém s očným kontaktom, vtedy som si uvedomila, že s kým mám tú „česť.“ Iste je to človek, ktorého Pán Boh veľmi miluje. A on mi hneď na to povedal: „Ako sa máte?“ A ja som mu odpovedala: “Vďaka Božej milosti dobre.“ On sa na mňa zahľadel a povedal: „Ale na vás vidno, že milujete Pána Ježiša Krista.“ Vtedy som si uvedomila, Jankovo kázanie s pred pár nedelí: „Má byť na vás vidieť, že máte Pána Ježiša Krista.“ Všetci si tú otázku môžeme slobodne položiť: „Vidno? Nevidno?“ Nie je to „fizomónia,“ nie je to oblečenie, nie je to trvalá, nie je to nič. Je to niečo, čo vychádza z nášho vnútra a my keď oslávime Pána Ježiša Krista svojím slovom, tak vidno Pána Ježiša Krista, lebo Duch Boží nás predíde tým. Ja som si vtedy uvedomila, že mu môžem povedať: „Tak ako teraz cestujeme týchto sedem poschodí, si želám, aby sme takto cestovali až do neba, potrebujeme spoločne Ducha Božieho.“ Vtedy by nastal, ten radikálny rez, piate poschodie, kedy by mal vystúpiť, ale bolo ich sedem, čiže mohla som pokojne tú myšlienku dopovedať. Pekne sme sa rozlúčili. Ide o to, že vás chcem všetkých poprosiť, bývame v jednej a tej istej bytovke, nie je to „sranda,“ záleží nám na tom, aby ľudia tohto mesta boli spasení. Modlime sa aj za toto, aby sa Boh oslávil a bol vyvýšený.

Ďakujem Pánu Ježišu Kristovi, že som mu mohla dnes vzdať česť a chválu práve týmto svedectvom. Vďaka za tú možnosť, vďaka za vás. Ešte vám chcem všetkým povedať, že vás veľmi milujem a veľmi som vďačná Hospodinovi za to, že vás mám, lebo môžem prísť slobodne, môžem prísť voľne, môžem počuť Božie pravdy, môžem rásť a chcem rásť. Tak nech si vás všetkých Boh mocne, mocne požehná. Amen.“

Janko Mináč, bývalý Klenovčan, kázal na text z Lukáša 15:1-3, 10-32 „Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici, aby ho počúvali. Farizeji a zákonníci však reptali: Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Vtedy im povedal toto podobenstvo:“ „Hovorím vám: Taká radosť je aj medzi Božími anjelmi nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie. A pokračoval: Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otec, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A otec im majetok rozdelil. Po niekoľkých dňoch si mladší syn všetko vzal, odišiel do ďalekej krajiny a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trpieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u jedného obyvateľa krajiny. Ten ho poslal na svoje pole pásť svine. A túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale ani tie mu nikto nedal. Vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov. Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Ale otec povedal svojim sluhom: Prineste rýchlo najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Vezmite vykŕmené teľa a zabite ho! Jedzme a radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa. A všetci sa začali radovať. Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a bol už blízko domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo sa deje. Sluha odpovedal: Vrátil sa tvoj brat. Tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa vrátil zdravý. Starší syn sa však nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. On však odpovedal otcovi: Pozri, toľko rokov ti slúžim, nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, ktorý ti premárnil tvoj majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa. Ale otec mu povedal: Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje. Ale teraz sa patrí veseliť a radovať, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“

Ako Ježiš hovorí Podobenstvo o márnotratnom synovi. Zástupy ktoré za Ním chodili, ktorého počúvali, neboli len ľudia, ktorí prežili Boží dotyk, ale aj takí, ktorí hundrali na Ježiša: „však to bol len tesárov syn“. Janko zdôraznil, že je to normálne, keď nás všetci ľudia nemajú radi a ani nemôžu mať radi. Uvedomme si, aký bol Pán Ježiš Kristus dokonalý, a tak sa mal aj veľa nepriateľov a neprajníkov. Nedávno sme počuli výsledky jednej štúdie, z ktorej vyplynulo, že nech sa nachádzame v akomkoľvek kolektíve, vždy nás nebude mať rado alebo nebudeme sympatickí minimálne 10 % ľudí, a to bez nejakého vážneho dôvodu. Ježiš bol veľmi známy, takže % tých čo ho „nemuseli“ sa priamo úmerne zvýšilo. No, ale naspäť ku kázni ....

Zvyčajne sa majetok získava až po smrti rodičov, takže otec sa mohol v tom momente cítiť pre syna ako mŕtvy, no nikde nečítame, že by sa hádal alebo protestoval. Nadelil synovi majetok, tak ako čítame v Biblii o hrivnách, keď pán rozdelil svojim sluhom majetok. Rozhodovanie ako s nim naložia nechal na nich. Syn išiel preč, už sa nestaral o otca, možno plánoval majetok investovať a že bude na ňom zarábať. Avšak výsledkom jeho hospodárenia bola strata, nemal nič. Keď chcel vo svete prežiť, nič iné ako pásť svine mu neostávalo, čo bolo pre Hebrejov, veľmi poburujúce. Keby sa pridŕžal Boha, nemusel by takto dopadnúť, pretože Hebreji mali už od čias Abraháma Božie požehnanie. Pri sviniach si syn uvedomil, že by mu bolo lepšie pri otcovi, rozhodol sa vrátiť, čisto zo zištných dôvodov, aby nebol hladný a smädný, no určite potreboval aj lásku, nehu, či pochvalu. Otcovi pri návrate povedal: „Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe...“ ale my vieme aké boli jeho motívy: „Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu.“ z toho vyplýva, že to nebola úprimná a hlboká ľútosť, bolo len povrchné ospravedlnenie. Otec ho miloval a bol k nemu milostivý. Naplnila ho radosť a tešil sa z návratu svojho syna, dal  mu rúcho, prsteň a nechal pripraviť hostinu. Aj my sa často správame ako tento márnotratný syn, ale náš Otec nebeský je k nám milostivý, aj keď nie sme hodní Božieho kráľovstva, nazýva nás svojimi deťmi a dáva nám dobré veci. Lukáš 11:11-13 „Vari je medzi vami otec, ktorý by dal svojmu synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo hada, keď ho prosí o rybu? Alebo mu podá škorpióna, keď si pýta vajce? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ Staršieho syna, ktorý poslúchal svojho otca a robil na poli, hodnotili by sme ho ako dobrého a pracovitého. No on sa nahneval a vykričal otcovi, že je nespravodlivý, že mu mnoho rokov pomáhal a nedočkal sa takej odmeny ako jeho mladší neposlušný brat. Pre otca to boli v tom momente určite ťažké chvíle, tohto sa dočkať od vlastného syna, s ktorým žil v jednej domácnosti. Pre staršieho syna to všetko bola iba povinnosť, zásluha, obchod ... alebo inak dlhodobá investícia. Otec mu na to odpovedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje. Ale teraz sa patrí veseliť a radovať, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“

Ježiš chcel všetkým poslucháčom (aj nám) povedať, nie len príbeh o márnotratnom synovi, ale chcel im (nám) ukázať obraz milujúceho a milostivého otca. Jeden syn chcel získať odmenu za svoje dlhoročné skutky a druhý si dedičstvo vypýtal vopred. Náš Otec, Boh, nechce služobníkov, ale deti, má pre ne (pre každého jedného z nás) pripravenú odmenu - večný život. Ježiš Kristus nám nechal kľúče od Božieho kráľovstva (nášho domova), nato, aby sme tam šli nepotrebujeme zásluhy, musíme sa premeniť obnovením mysle.

Kristus taktiež povedal: „Choďte teda a čiňte mi učeníkov všetky národy...“ (Matúš 28:19) My chodíme do kostola, dávame desiatky, učíme v besiedke, spievame v spevokole atď., sme dobrí kresťania. No nemáme neveriacich priateľov, aby sme sa náhodou od nich nepokazili, lebo „oni nás stiahnu!“ Nikto nám nemôže vziať Ducha Božieho, keď v nás horí! Ak budeme takto rozmýšľať sami sa vyhodíme z Božieho kráľovstva. Neevanjelizujeme, nesvedčíme svojim blízkym! Samozrejme, nemôže ľudí „naháňať,“ tak z nich nebudú kresťania, čím viac ich budeme naháňať, vnucovať sa, tým viac budú utekať a odmietať. Svedčiť môže každý jeden z nás, prirodzene bez nátlaku, všetko je to o vzťahu. Boh nám dal každému 24 hodín denne, každému dal rovnaký čas, je len na nás ako ho využijeme, či budeme poslušné deti, z ktorých sa bude Otec tešiť.

V úvode kázne si možno mnohí z nás pomysleli: „Zase toto, márnotratný syn, to som počul už veľakrát, ako keby sa nedalo kázať na nejakú inú tému.“ A potom to príde, zase iný náhľad na vec, zrazu to nebolo o mártnotratnom synovi, ale o milujúcom Otcovi! Geniálne! Boh nám dal Bibliu, stovky rokov nemennú, meniacu len naše srdce, našu dušu a život. Je úžasné sledovať, ten zázrak ako nás dokáže osloviť jeden krátky príbeh veľakrát a vždy inak.

Nedeľné zhromaždenie pár ľudí (cca 10), Božích detí, prinieslo občerstvenie do našich duší, veľa lásky a radosti zo života s milujúcim Otcom. Ďakujeme bratia a sestry.

Z&M